Motorkou do Gruzínska 2012

Volám sa Anton Víglaský, jazdím na BMW R1200GS, pred cestou som mal najazdených cca 45 000 km a budem Vás sprevádzať týmto cestopisom. Ako každý rok, aj tento som si v hlave pripravil "dobrodružnú cestu" na motorke niekam mimo hranice všednýnch dní. Potom ako som sa minulý rok vrátil z cesty do Albánska cez národný park Durmitor v Čiernej Hore, vyslovil som v duchu prianie, že sa o rok vyberiem do Gruzínska. Bolo to hlavne preto, že som mal už ponorkovú nemoc z komerčného spôsobu cestovania od penziónu k penziónu z doterajších ciest a chcel som konečne zažiť to pravé motorkárske dobrodružstvo. V priebehu týždňov som sa na potulkách motorkou po Slovensku náhodou stretol s Ľubom Ondrisom (Yamaha 1200, predcestou najazdených cca 45 000 km), s ktorým sme sa dohodli, že novú cestu naplánujeme spoločne. Veľmi som sa tešil, pretože moja posledná Albánska výprava mala 8 členov čo je na mototrip priveľa a toto vyzeralo na 2 člennú posádku. Menej ľudí, menej rozdielnych potrieb, menej nedorozumení, menej problémov. Pretože sme boli dosť nedočkavý, začali sme plánovať už v zime 2011.Vybrali sme termín niekde v polovici marca 2012. Z tohto termínu sa logicky najskôr vykľula letná destinácia Tunisko, hlavne oblasti, kde bežní turisti nechodili.V počiatočnom štádiu príprav Ľubo pribral ďalších 2 jeho kamarátov, začínajúcich motorkárov, Fera Bize (Yamaha 660, pred cestou najazdených cca 6 000 km) a Slava Rehánka (BMW R1200GS Adventure, pred cestou najazdených cca 1 000km).

Z ľava: Ľubo Ondris (Yamaha 1200), Ja-Anton Víglaský (BMW R1200GS), Slavo Rehánek (BMW R1200GS Adv.), Fero Bize (Yamaha 660)

 

Tento počet bol konečný tak sme začali s vybavovaním formalít ako víza a trasy krajinou. Boli sme si cestou až taký istý, že sme nič nenechávali na náhodu. Víza zaniesol Fero osobne na veľvyslanectvo a žiadosťodovzdal priamo konzulovi. Čo čert nechcel, asi 1 a 1/2 týždňa pred cestou, nám Tuniská strana žiadosti o víza zamietla s vyjadrením, že v čase našej cesty budú v krajine voľby a pretože očakávajú nepokoje, víza nám nevydajú. V duchu som dúfal, že to nebolo kôli Izraelským pečiatkam, ktoré mám v pase ale už to bolo jedno a museli sme naplánovať novú trasu a niekam inam. Kritériá boli jasné: viac ako 7000 km, drsné cesty a nádherná príroda. Pamiatky a kultúrne vyžitie, či pohodlie ubytovania boli vedľajšie. Po krátkej dohode sme vybrali cestu. Do Gruzínska, naprieč Tureckom. A moje tajné prianie sa vyplnilo. Detaily sme ešte na poslednú chvíľu prebrali so starými ostrieľanými cestovateľmi Janom Balogom a Marianom Tonkovičom na posedení vo Vrábloch a už sme netrpezlivo čakali na deň "D". Týmto dňom bol dátum 28.4.2012 a štartovali sme o 6:00 z Lučenca. Takže ja o 4:30 z Banskej Bystrice a Ľubo o 5:00 zo Zvolena. Slavo a Fero nás už čakali u Fera doma.

 

Začiatok cesty. Lučenec. Z ľava: Anton, Ľubo, Fero, Slavo

 

Začiatok cesty cez Maďarsko nebol nijak zaujímavý. Prvý deň sme spravili 680 km a rozložili stany v strednom Rumunsku blízko mesta Sebes a Alba Iulia. Bolo dosť chladno na stanovanie, no radosť z cesty a domáca slivovica boli silnejšie. 

Druhý deň 29.4.2012 ráno sme vstali v dobrej nálade a nič nám nebránilo pokračovať v ceste nádherným Rumunskom. Cestou bol miestami popri ceste ešte sneh. Namierili sme si to smerom na Petrosani, absolvovali sme prechod Transalpinou a zamierili sme k Bulharským hraniciam.

 Čakanie na kompu cez Dunaj sme si krátili plánovaním cesty.

Kilometre zodpovedali trase po nespevnených cestách, ktoré starostlivo naplánoval Ľubo. Asfaltu sme sa na našom "výlete" občas vyhýbali. Kľukaté cesty Rumunskými pohoriami sú tým pravým balzamom na dušu každého motorkára. Na naše nešťastie Rumuni stavajú asfaltky horskými prechodmi rýchlosťou blesku. Za 2 -3roky budú Rumunské horské prechody vyzerať ako Alpy.  Držali sme sa na Pleven v Bulharsku a cestou sme absolvovali kompu cez Dunaj. Zároveň to bolo zavŕšením 2 - ho dňa a už sme stanovali tesne za hranicami na brehu Dunaja v Bulharsku. Za nami bolo 330 km nádherných ciest.  Cesta Bulharskom bola zaujímavejšia ako by sa zdalo. Prekvapili nás hlavne horské cesty kde nás sprevádzalo krásne slnečné počasie. Trasa Bulharskom merala 360 km do Grécka, kam sme neplánovane odbočili, kôli zvýšeniu "štatistiky" prejdených krajín. Nikto, okrem mňa, z kamarátov v Grécku na motorke ešte nebol , tak sme jednohlasne súhlasili. Slavo nás ešte inšpiroval pozvaním na inak presladenú baklavu - koláč, ktorý nás sprevádzal od Grécka až celým Tureckom.  Rýchla zastávka v Grécku na brehu rieky Ardas Potamos neďaleko mesta Vyssa bolo veľmi príjemným spestrením našej cesty. Rieka bola s pieskovou naplaveninou, takže sme sa cítili ako na brehu mora. Počasie bolo teplé, a celú atmosféru umocnil veľký táborák. Okrem nás a komárov tam nikto nebol. V noci ma akurát znepokojila stúpajúca hladina rieky, ktorá ráno opadla.

Štvrtý deň, bol pre nás dňom nášho vstupu do Turecka a začiatkom dobrodružstiev v krajine, ktorú sme vôbec nepoznali. Naša trasa bola určená miestami kde turisti bežne nejazdia a o to boli naše očakávania vyššie.Vstup do Turecka sme zvolili cez prechod v Edirne, kde nás privítali 15 eurovým poplatkom na osobu za víza. 

Čakanie na tureckých hraniciach sme vyplnili oddychom.

Po hodinovom čakaní na hraničnom prechode, kôli obednej prestávke, sme zamierili ku prieplavu v Canakkale. Trasa po prieplav bola stále tou európskou destinácioupo, ktorej nikto z nás príliš netúžil. Naše príjemné pocity prebudilo prvé tankovanie v Turecku. Liter benzínu stál cca 2,30 eura.  Na každej benzínovej pumpe nás na oplátku pohostili čiernym čajom, posedeli sme s miestnym bossom pumpy (ako sa miestni malopodnikatelia radi nazývali) a pohovorili o našej ceste.

 Prieplav v Canakkale.

Keď to premietnem do štatistiky, tak sme niečo podobné na tureckých cestách, ktoré merali 6 000 km absolvovali asi 20 krát. Čaj nám veľmi chutil, na rozdiel od kávy. Ak si niekto myslí, že turecká káva je taká ako si ju zalievame na Slovensku, ten sa hlboko mýli. Momentálne v Turecku fičí Nescafe 3 v 1-om. Jednoducho pre nás neuveriteľné.

Office na pumpe sa zmenil na provizórnu čajovňu. A debata s Boss-o

Nepríjemným prekvapením boli na začiatku cesty Tureckom všade prítomný policajti, ktorý striehli na toho kto prekročí rýchlosť. My sme sa stali ľahkým úlovkom aj vďaka nedostatočnému dopravnému značeniu a rečovej bariére a tak sme dostali na privítanie v Turecku každý po 75 eurovej pokute. Namerali nás priemerne 102km/h na ceste kde autá mali povolených 100 km/h. Žiaľ motorky len 90 km/h.

Zdĺhavá policajná kontrola.

K nášmu ďalšiemu táborisku na divoko sme prešli ďalších 320 km a cestou sme začali naberať prvé zážitky po Tureckom vidieku. Možno to mnoho ľudí nevie ale v Turecku žije veľké množstvo túlavých psov. Sú to turecké pastierske psy veľké ako dogy, ktoré nás po našich cestách vidiekom naháňali vo väčších, alebo menších svorkách.

Fero by povedal : "Čučík

Večerné táborenie malo príchuť dávnych dôb a stany smesi rozložili pri chudobnej rybárskej chatrči, ktorú obýval starý rybár, nabrehu Egejského mora. Neskôr sme sa dozvedeli, že tento malý človiečik bol v službách Tureckého námorníctva 26 rokov. Plavil sa po Čiernom mori, ale aj okolo Afriky. Rozprávali sme sa dlho do noci. Starý pán nás núkal zeleninou a my zas slivovicou a pochúťkami z bravčového mäsa. Smiali sme sa a ani sme nevedeli čomu keď sa dedko pousmial pri vášnivom rozprávaní a jemu sa naša spoločnosť evidentne páčila. Mal zvláštnu záľubu. Zbieral veci vyplavené motom a dával si ich na výstavku. V podstate by to nebolo až také zvláštne, no tie veci boli detské topánky. Akosi sme to zbytočne nerozoberali a keďže sme boli veľký, nezdalo sa nám, že by nás mal chlapík chuť obrať o topánky. 

 

Rozhovor s naším hostiteľom trval do noci. Rozprával veľmi pútavo.
Ale po turecky.

Nádherný východ slnka.

Rybárov dom pripomínal stroskotanú plachetnicu.

5.deň sme absolvovali 500 km a cesta skončila v Pamukale. Ráno nás privítal nádherný východ slnka a toto miesto sa nám opúšťalo veľmi ťažko. Tieto miesta na brehu Egejského mora boli síce na skok od civilizácie, ale vidiek v Turecku mal čaro jednoduchého života, ktorý sme túžili spoznať.

Dedina neďaleko Tróje. 

Do Tróje to nebolo ďaleko a tak sme sa rozhodli prezrieť miesto opradené bájkami, o ktorom si veľa ľudí myslí, že je v Grécku. Opak ja pravdou. S jeho lokalizáciou sme mali trošku problém, lebo Turci toto miesto volajú Truva. Zároveň to bolo jedno z najnudnejších a najmenej zaujímavých miest na našej ceste. Ak niekto videl holywodský veľkofilm Trója, ten zažije obrovské sklamanie z atrakcie čo pripomína lacný púťový gýč.

Turistická atrakcia - Trójsky kôň a Slavo na prechádzke.

Cesta z Tróje bola omnoho príjemnejšia, pretože sme sasnažili jazdiť po miestnych "okreskách". Pre ľudí z vidieka je partia štyroch motorkárov veľkou atrakciou. Možno pre to, že všetci krútili hlavami nad naším dovolenkovým tripom a možno pre to, že v Turecku jazdia bežne motorky s obsahom valcov do 150 cm3. V každom prípade boli Turci milí, zvedaví a tí čo nám chceli niečo predať aj poriadne prešibaní. Ceny pre nás boli vždy o niečo vyššie ako pre domáceho a ani po chvíľke zjednávania nezostali škodní. V Turecku ma zaujal ich patriotizmus. Všade viali Turecké vlajky a ľudia, s ktorými sme sa zhovárali boli na svoju krajinu hrdí. Bolo to zaujímavé zistenie, pretože som si myslel, že všetci Turci chcú žiť v Nemecku. Jeden miestny podnikateľ mi prezradil, že v Turecku nepoznajú ekonomickú krízu a policajti zarábajú 2000 dolárov, preto sa nedajú obmäkčiť "keď sa chcete dohodnúť". Kto by to bol povedal pri pohľade na Tureckých kamionistov, ktorí križujú Európu.

Do Pamukale sme dorazili už vo večerných hodinách a preto sme boli veľmi radi, keď sme v spleti luxusných hotelov a podozrivo vyzerajúcich penziónov našli kemp s vlastným bazénom.  Stany sme si už nestavali, ubytovali nás v malom penzióne a okamžite sme skončili v bazéne s dostatočným množstvom tekutín. Majiteľovi prevádzky sme vypili celú a jedinú bedňu piva, ktoré nám chcel predať po 5 € za fľašu. Nakoniec sme dostali 50% zľavu. Ráno sme ešte absolvovali exkurziu v kúpeľoch v Pamukale.

Kemp v Pamukale a relax v bazéne.

Zrúcanina amfiteátra v Pamukale.

Pamiatky boli chránené plotom . 

 Kúpalisko v Pamukale.

V Pamukale sme zažili aké škody dokáže napáchať turistický ruch. Staré vápencové kúpele vysychajú z dôvodu chamtivosti developerov, ktorý v snahe zbohatnúť na turistickom ruchu čerpajú pre svoje hotely vodu potrebnú pre zachovanie prírodných vápencových útvarov. Pamukale sú preplnené turistami z celého sveta, čo nebolo nič pre nás a tak sme sa ani neokúpali v miestnej atrakcii a už sme štartovali svoje motorky na ďalšiu cestu.

Pohľad na vyschnuté vápencové kúpele

V 6. deň sme prešli 530 km a cesta skončila v Sultanhani, ktoré nás oslovilo spievajúcimi minaretmi zvolávajúc k večerným modlitbám. Do Sultanhani sme sa kvôli zdržaniu dostali neskoro večer. Cestovali sme už pomerne nehostinnou krajinou. Cesta miestami pripomínala step bez živej duše. To bolo aj preto, že sme sa vyhýbali hlavným ťahom. Niekedy sme si neboli celkom istý či nám vydrží benzín, pretože pumpy mimo hlavných ciest nie sú. Preto sme zastavili natankovať v meste Konya, po ktorom sme už hľadali nejaké ubytovanie. Našli sme ho v 180 km vzdialenom Sultanhani. Kemp nebol nijak lákavý, ale už sme boli taký unavený, že nám to bolo jedno. Rozdiel medzi cenou za stan, alebo izbu bol asi 3 € a preto, že sa chýlilo k búrke, vzali sme staré, zdevastované a špinavé izby.

Voda vyzerala lákavo, ale nekúpali sme sa.

Opevnenia v Sultanhani. Z ľava: Ľubo, Anton, Slavo, Fer

Aj napriek tomu, že sme ráno v 7.deň našej cesty vyrazili skoro, najazdených 460 km, nebol žiadnym diaľkovým rekordom na našej ceste. Pred nami bola svetoznáma Cappadocia - obydlia vysekané v špicatých skalách, do ktorej sme na koniec nešli, pretože sme po ceste zablúdili do Ihlary len 90 km vzdialenej od nášho pôvodného cieľa, kde boli v podstate tie isté obydlia.

Kamenné obydlia

Domáci ochotne pózovali..

Slavo v skalných obydliach Ihlary.

Ihlara pôsobila veľmi zaostalým dojmom. Možno preto, že aj bola.

Z Ihlary sme zamierili na juh, pretože sme sa chceli dostať čo najbližšie k Sýrii. Na ceste do pekného a veľkého mesta Adana nám stáli hory.

Čakali sme, že v Adane nájdeme nejaký kemp. Mesto ma zaujalo svojouveľkosťou. Je to piate najväčšie mesto v Turecku. Nachádza sa na juhu Anatólie, v Stredomorskom regióne, v provincii Adana. Rozkladá sa na brehoch rieky Seyhan, asi 30 km severne od pobrežia Stredozemného mora. Má viac ako 1,5 milióna obyvateľov a patrí k rýchlo rozvíjajúcim sa mestám s množstvom hotelov.

Mesto Adana

Zastávka v Adane. Na fotke pózuje Ľubo.

Po ceste sme žiaden kemp ani vhodné ubytovanie nenašli, a preto sme strávili 160 km východne od Adany v stanoch na benzínovej pumpe. Tu sa nám dostalo milého privítania a pohostenie od majiteľa pumpy. Tradičný turecký čaj, grilovanú zeleninu a chlieb. Na oplátku sme moslima hostili bravčovými klobásami a slivovicou. Počas posedenia sme zažili rýchli a razantný zásah polície v susedstve voči niekomu kto podľa miestnych strieľaľ. Prišlo asi 10 policajtov na niekoľkých autách, ktorí situáciu riešili nekompromisným zásahom proti údajne neprispôsobivej kurdskej rodine. 

Pohostenie na pumpe. Medzi nami sedí náš hostiteľ, ktorému hovotili "patron".

Kamenná karavana pred mestom Gaziantep.   V 8. deň ráno sme sa rýchlo zbalili v nádeji, že sa nám podarí dostať do Sýrie a tak sme nasledujúcich 587 km prešli nie príliš dobrými cestami mimo hlavných ťahov. Aj na priek tomu sme absolvovali niektoré presuny na 4 prúdových cestách, ktoré na našej mape neboli ani vyznačené. V Turecku sa cesty stavajú všade. Niektoré pripomínali tie z amerických filmov. Turecko nás svojou rozmanitosťou prekvapovalo po celej ceste.

 

Dobrá nálada Ľuba neopúšťala celou cestou.  

 

V niektorých prípadoch sme si museli vymýšľať príbehy o tom kto sme a prečo sme prišli do ich krajiny. Bolo to hlavne zbezpečnostných dôvodov. Na 4 základné otázky sa nás pýtali skoro všade.:

  1. Kde pracujeme? 
  2. Koľko to stálo kým sme sem prišli? 
  3. Koľko stoja motorky? 
  4. Za akým účelom sme prišli na ich územie? 

Každý si vie predstaviť ako zmrzol úsmev na tvári zvedavému miestnemu kurdovi, keď sme odpovedali na otázky pravdu.

 

 

Srdečné pozvanie na čaj a posedenie spojené so živým rozhovorom 
s miestnymi kurdskými chlapmi.

V tejto časti Turecka sme narazili na jeden z ďalších problémov s GPS. 
Na príklad hotel, ktorý sme našli v navigačnom systéme v skutočnosti neexistoval, pretože buď nebol, alebo ho len stavali. Nocovali sme tradične na divoko, v opustenej pieskovej bani niekde pred mestom Batman.

Stanový tábor v opustenej pieskovej bani niekde pred mestom Batman.

V 9. deň sme absolvovali cestu severne nad Sýriou a pohraničným pásmom Iraku. Bol to jeden z najdivokejších dní  z celej našej cesty. Nachádzali sme sa na miestach nazývanom Kurdistan. Žije tu asi 12 miliónov kurdov v jedenástich provinciách juho-východného Turecka, severnej Sýrii, Iraku, Iránu a Arménsku. Kurdistan je zaostalé poľnohospodárske územie. Prevláda tu polokočovné pastierstvo. Pestujú sa obilniny, strukoviny, zemiaky, zelenina, ovocie a tabak. Na druhejstrane je tu výrazné nerastné bohatstvo - ťaží sa ropa, stavebné suroviny a rudy neželezných kovov. V Iraku majú Kurdi od roku 1974 autonómiu. V roku 1992 sa uskutočnili prvé voľby domiestneho kurdského parlamentu. V Turecku sa od roku 1985 kurdská ľavica snaží vytvoriť samostatný Kurdistan a tento proces sprevádzajú ozbrojené nepokoje. Zdôvodu splnenia podmienok na vstup Turecka do EÚ sa v posledných rokoch situácia - inak všestranne utláčaných Kurdov zmenila k lepšiemu. Bolo cítiť, že to v oblasti vrie ako v parnom hrnci. Celou oblasťou boli Turecké vojenské základne, na cestách ozbrojené kontroly a vojenská technika.

Územie obývané kurdskými obyvateľmi nazývané aj ako Kurdistan.

 Naša trasa viedla cez hory smerom na Simak na Iracké hranice. Priamo pod cestou D400, ktorá kopíruje turecko-irackú hranicu sme si postavili na noc stany. Príroda okolo bola nádherná, samé hory a potok. Keď sme sa akurát rozložili prišli k nám traja muži v civile, slušne po arabsky pozdravili a poslali nás z toho miesta preč so slovami, že by to mohlo byť pre nás nebezpečné, pretože na mieste kde sme je už Iracké územie a mohli by sme sa stať obeťou prípadného incidentu medzi Tureckou armádou a utečencami, ktorý v týchto miestach ilegálne prichádzajú z Iraku. Keď sme si zbalili veci bolo asi osem hodín večer a rozhodli sme sa dostať pohraničným pásmom do najbližšieho veľkého mesta Hakkari. Kým sme sa dostali do Hakkari prešli sme niekoľkými vojenskými kontrolami a v ten deň sme mali za sebou 465 km.

Všadeprítomná turecká armáda.

Cestou po Kurdistane sme boli atrakciou pre domácich, 
ktorý sa s nami chceli vyfotografovať.

Po príchode do mesta nás znovu sklamala GPS lokalizácia hotela, tak nám miestny chlapec za jedno-dolárovú odmenu ukázal pravdepodobne nejlepší hotel v meste. Na hlavnej triede sa prechádzali muži s AK 47,  jazdili obrnené autá a hliadkovali po zuby vyzbrojení muži v maskáčoch. Neskôr pri rozhovore s jedným z nich sme zistili, že sú to policajti. Toto miesto po prvej svetovej vojne v roku 1924 zabrali Turci, od kiaľ vyhnali kresťanov. Táto oblasť je historicky známa genocídou Asýrčanov a Arménov. Hakkari sa nachádza v horách neďaleko Arménska a Iraku. Je to mesto s asi 500 metrovým prevýšením a má 600 000 obyvateľov. Ak Turecko bude raz súčasťou Európskej únie, Hakari bude pravdepodobne patriť prívlastok najnebezpečnejšieho miesta v EU. Ráno v Hakkari bolo pokojné. V noci naše motorky z pred hotela nikto neukradol a tak sme boli všetci spokojní.

Mesto Hakkari

Ranné Hakkari nepôsobilo nebezpečne

V 10. deň ráno sme to namierili na sever okolo jazera Van cez mesto Daubezi pod Agri Dagi v preklade pohorie Ararat. Jeho vrchol tvoria dva štíty Veľký Ararat (5 137 m n. m.), ktorý je zároveňnajvyšším vrchom pohoria ako aj Turecka, a Malý Ararat s výškou 3 896 m n. m ležiaci juhovýchodne od hlavného štítu. Celkovo sa masív Araratu rozkladá na ploche približne 1 000 km². Vrchol Araratu sa nachádza len 16 km západne od Iránskej a 32 km južne od Arménskej hranice. Turecko-Iránska hranica prechádza okrajom východného úpätia Malého Araratu. Ararat zohráva úlohu v kresťanskej tradícii (nielen tam, ale aj v judaizme a islame), podľa knihy Genezis na úpätí Araratu pristál Noe s archou po opadnutí vôd  veľkej potopy. Trasa v tento deň merala 410 km a bola jednou z najnáročnejších na našej ceste Tureckom. Daňou za skvelé enduro boli otrhnuté nadblatníky na BMW a stratené ŠPZ - ky z mojej a Ferovej motorky. Nevyhýbali sa nám ani pády, ktoré sa počas cesty zaobišli bez zranenia, alebo vážneho poškodenia niektorej z motoriek. Problém zo stratenými značkami sme vyriešili veľmi pohotovo. Nakreslili sme si na papier nové, zabalili do fólie a ušpinili blatom. Fungovalo to, s papierovými značkami sme prešli zbytok cesty. Pod Araratom sa naša cesta prehupla do druhej polovice, čo sme videli na pneumatikách Mitas E10.

Ararat sa pred nami zahalil do oblakov.

Ľubo prifilmoval pád z motorky, ktorá sa mimochodom zvalila zo stojanu.

Ubytovanie sme našli náhodou, keď nás po zúfalom hľadaní neexistujúcich hotelov v meste odchytil majiteľ neďalekého kempu v horách. Kemp sa volal Murat a nachádzal sa na úpätí paláca Ishak Pasha Sarai. Palác pochádza z osmanského obdobia, ktorého výstavba sa začala vroku 1685 a bol dokončený v roku 1784. Palácje druhý administratívny areál po Topkapi Palace v Istanbule v tej dobe a je najslávnejší z palácov postavených v posledných desaťročiach. Je postavený na kopci na okraji hory 5 km východne od Dogubeyazit (Daubezi). Bola to posledná veľká monumentálna stavba v Osmanskej ríši od obdobia "Lale Devri". Je to jeden z najvýznamnejších príkladov osmanskej architektúry 18. storočia a je veľmi cenný z hľadiska dejín umenia. 

Ľubove umelecké dielo - nakreslil Ferovi ŠPZ ku.

Hrad Ishak Pasha Sarai

Ráno sme sa ešte pred cestou boli k palácu previezť a obzrieť si ho z blízka. Turistický ruch tam evidentne neexceloval, no stretli sme tam pohostinných kurdov, ktorí sa podelili o svoje raňajky. Zdvorilý rozhovor s miestnimi obchodníkmi nám naštartoval deň. 

Nečakané raňajky. Kamoši kurd

Ranné balenie pred kempom Murat

V 11.deň sme strávili na motorkách prechodom pohoriami, kde sa striedalo pekné počasie, zima, krúpy a dážď, teplota sa pohybovala okolo 10 stupňov celzia. V niektorých oblastiach bol ešte sneh. Už 5-ty deň sme sa nachádzali v nadmorskej výške nad 2 000 metrov.

Sneh okolo cesty bol častým javom.

Pohľad na pohorie, ktoré sme mali prekonať. Samozrejme po cestách.

 

Krajina bola drsná, ale krásna. V týchto oblastiach nerástli stromy a tak sa nám miesto pre táborenie hľadalo veľmi ťažko. V tejto oblasti sme sa pokúsili prejsť cez hranice do Arménska. Bez úspechu, do reality nás dostal Turecký vojak, ktorý strážil cestu vedúcu do Arménska. Turecko a Arménsko nemajú hraničný prechod. Obe krajiny sú znepriatelené.

Obedná prestávka severne od jazera Van.

 

Tak sme zamierili ďalej na sever k mestu Kars. Miestami cesta viedla v nadmorskej výške 2 500 metrov. Príroda v národnom parku bola nádherná,  cesta kvalitná a doslova ideálna pre motorkára. Po 450 km a prechode nádherným pohorím národného parku Karagol Sahara sme začali hľadať ubytovanie v údolí pred mestom Savsat. 

Tradičný pohľad na Slavovu motorku počas našej cesty. 
Tomu padala motorka nielen zo stojanu.

 

 Ubytovanie v miestnom moteli sme odmietli, pretože sa nám nepozdávala ponuka zamestnanca, ktorý nám ponúkol chatku na noc za 100 €. Toto sa nám neskôr skoro stalo osudným. Asi 20 minút od motorestu sme si rozložili stany opäť na divoko, na mieste, ktoré pripomínalo táborisko podľa starých ohnísk. V blízkosti tiekol horský potok. Veľmi pekné miesto až na množstvo rozbitého skla vôkol. Nezaspával som celkom s dobrým pocitom a preto som si svoje veci na motorke pozamykal a do stanu som si vzal sekerku. Čo čert nechcel, okolo polnoci sme mali nevítanú návštevu. Zobudil som sa na podozrivý šramot a keď som s krikom vyšiel zo stanu, vyrušil som nejakých vandalov,  ktorí nám vykrádali motorky a polievali ich benzínom. Než som stačil niečo spraviť tak ušli. Po nich nám zostal neporiadok, rozliaty benzín po motorkách a zlá nálada. Do hodiny sme sa zbalili a opustili sme po nepríjemnom zážitku inak pekné miesto. Šťastnou náhodou nám nezhoreli motorky a tak sme mohli pokračovať v našej už skutočne dobrodružnej ceste.

 

Nočná jazda nás všetkých poriadne unavila. 
Ja som od rozčúlenia ani nezaspal.

 

Na 12. deň tesne po polnoci sme na našej nočnej ceste absolvovali 230 km adostali sme sa do veľmi srdečného Gruzínska do kempu v pobrežnom mestečku Čakvi. Na hranice s Gruzínskom sme prišli o 4 ráno a prešli sme ich o 6-tej po malom oddychu. Za víza sme neplatili, pretože tranzit krajinou do 7 dní nie je spoplatnený.  Okamžite som nadobudol pocit bezpečia vďaka miestnej srdečnosti. Či už to boli hraničný policajti, úradníci, alebo bežný ľudia. U tých sme sa nevyhli štyrom tradičným otázkam, miesto angličtiny sa s nimi dalo dohovoriť len rusky čo nás vrátilo v mysliach do školských lavíc.

Pohľad z tureckého územia na futuristickú budovu Gruzínskej hranice.

Obrovský nočný motýľ sediaci na ráme okna.

 

Pred tým než sme našli vytúžené ubytovanie, zažili sme v Gruzínsku najnáročnejší offroad našej cesty. Z trasy po pobreží sme odbočili do hôr do národného parku Mtrala, ktorý bol od Chakvi Beach len na skok. S plne naloženými motorkami sme sa vybrali do neprístupných horských ciest, kde sme zažili príjemný šok. Hneď zahranicami sme sa lacno najedli, natankovali benzín za 1€ za liter a zamierili sme hľadať ubytovanie.   

Skvelé raňajky v Gruzínsku.

 

Nikto nás nezastavil, všetci vrátane strážcov prírody nám zamávali na pozdrav a v parku sme mohli jazdiť neobmedzene. Park tvorili hory s nadmorskouvýškou od 200 do 1400 metrov. Mimo provizórnych lesných ciest, ktoré boli vytvorené dažďom, alebo ľuďmi žijúcim v horách sa jazdiť nedalo.

Krátky oddych. Z ľava: Anton (Ja) , Fero

Offroad v národnom parku stál za to.

 

Lesy pripomínali dažďové pralesy v Južnej Amerike. Parkom tečie horská rieka Chakvistskali, ktorú pretínajú povrazové mosty vo veľmi zlom stave. Motorky na šťastie vydržali veľmi drsné zaobchádzanie a pády. 

 

 

Slavo na jednom z lanových mostov

 

Bolo si treba dávať pozor kam stúpame.

 

Odmenou nám za to bol pohľad na krásnu prírodu a skvelý offroad. 

S pribúdajúcimi kilometrami a teplom pribúdali prestávky na oddych.

Širšie okolie kempu.

 

Deň sme zavŕšili malou oslavou pri dobrom gruzínskom koňaku a miestnych špecialitách.Každý si vie predstaviť ako sme dopadli :) .Druhý deň ráno bol naším 13.dňom a zamierili sme do 355 km vzdialeného Tbilisi.Tam sme mali naplánované stretnutie s Davidom Sulaberidze, synom honorárnehokonzula SR v Gruzínsku. 

David a jeho milovaný strieborný medveď.

  Bol to jediný honorárny konzul, ktorý bol ochotný poradiť a pomôcť 4 motorkárom zo Slovenska.Okrem neho som kontaktoval aj Arménskeho a Azerbajdžanského konzula, no bez odpovede. David po nás prišiel na perifériu Tbilisi a našiel nám ubytovanie v extravagantnom hoteli "444". Hotel bol pekný a čistý, jeho majiteľveľmi priateľský a pohostinný.

Na večeri s Davidom sme mali možnosť vidieť ako sa v strede týždňa bavia Gruzínci. V reštaurácii hrala živá hudba a hostia tancovali národné tance. Zaujímavosťou Gruzínska je, že tam jazdí veľké množstvo áut s volantom na pravej strane. David nám prezradil, že sa kvôli tom v krajine zmení zákon o doprave podľa anglického vzoru. Hostiteľ vedel veľmi dobre po slovensky, dokonca na slovensku študoval lekársku fakultu.

Večera s Davidom. Dobrá nálada nás sprevádzala celým večerom.

 

Po dobrej večeri, na ktorú nás pozval David, nás majiteľ hotela hostil do noci na súkromnej párty, ktorú mal s priateľmi z Ruska a Estónska. Hrali na gitare a spievali ruské pesničky čo bola pre nás poriadna exotika. Po dvojitom zážitku sme všetci pospali ako zarezaný.

Hotel 444

  14.deň smesi naplánovali cestu do neďalekého Arménska. Počasie sa zhoršilo a deň vyzeralveľmi pochmúrne. Možno aj toto pomohlo k tomu, že sme spravili Arménsko doslova na otočku a v ten deň sme najazdili len 357 km a vrátili sme saneplánovane do Tbilisi a nášho Hotela 444. Arménsko na mňa spravilo dojem zaostalej a zanedbanej krajiny bez zaujímavej prírody s katastrofálnymi a pre motorkára nepeknými cestami. Na vstupe sme si museli povinne kúpiť za 5 dolárov havarijné poistenie od súkromnej poisťovacej služby. Víza stáli asi 20 dolárov.Vstup do krajiny bol veľmi zvláštny, myslím, že sme boli pre arménskych colníkov len ďalšou zbytočnou záťažou v ich nudnej službe. Všetci pôsobiliveľmi neochotne. Ani ľudia neboli príliš prívetivý. Krajina pripomínala zbombardované územie. Počasie sa nezlepšilo, dážď mi premočil rukavice a topánky a bol taký hustý, že nebolo vidieť na krok. S prichádzajúcim večerom sa to zhoršovalo.

 

Cesta Arménskou dedinou tesne za Gruzínskymi hranicami

Počasie neveštilo nič dobré.

Jediná hlavná cesta v oblasti vedúca z Arménska do Gruzínska.

 

Byrokracia na arménskych hraniciach nám ukrajovala z drahocenného času. Za tie 3 hodiny, ktoré sme strávili v arménsku nám bola odmenou papierová vojna, ktorú sme zvádzali s miestnymi úradmi.

Zdĺhavé formality na Arménskej hranici.  

15.deň bol prvým dňom cesty domov. Gruzínsko nás opäť prekvapilosvojou krásou. Pôvodný Kaukaz sme vymenili za južnú trasu, ktorá bola posledným pekným miestom na ceste domov. Je treba povedať, že Gruzínci majú cesty vo veľmi zlom stave, alebo ich nemajú vôbec. Toto neprekážalo našim motorkám a my sme sa kochali pohľadom na nádhernú gruzínsku prírodu. 

 

Gruzínsko na ceste domov.

  Z Gruzínska som si odniesol tie najkrajšie zážitky a verím, že sa doň ešte vrátim. Cesta na mape bola znázornená ako štandardná cesta. Taká by mala v Turecku  4 prúdy. V Gruzínsku nemala v horách ani asfalt a v niektorých miestach cez ňu pretekali horské potoky. V priesmykoch bol ešte sneh. 

 

Na takomto mieste sme stretli mikrobus plný indických študentov. Razom sme sa prenich stali atrakciou. Vyskákali z autobusu a vrhli sa na nás. Fotili a kamerovali. Bol to pre nich evidentne veľký zážitok.  V ten deň sme prešli 485 km a namierili sme to domov severnou cestou Tureckom po pobreží Čierneho mora. Nájsť kemp bolo nemožné a tak sme si rozložili stany v rybárskej zátoke na brehu Čierneho mora. 

Záujem Indov o naše motorky.

 

16. deň bol pre nás tranzitným v Turecku a prešli sme 750 km prevažne v daždi. Cesty boli klzké a nebezpečné. Zároveň to bol denný rekord počas celej cesty. Krajina nebola nijak zaujímavá, aj preto, že sme nezišli z hlavného ťahu. Znovu sme si pripomenuli drahý benzín na pumpách s tým rozdielom, že Turecká pohostinnosť s čajom sa vytratila. Myslím, že nikoho z nás cesta nebavila a tak sme aspoň valili kilometre. Neskoro večer sme našli hotel Thermal s horúcimi kúpeľmi, v ktorých sme zotrvali do neskorej noci. Nebola to žiadna sláva, ale boli sme vďačný za akýkoľvek relax. Izby boli čisté a spalo sa nám dobre.  

Gruzínsko, horský prechod. Sneh v horských prechodoch.

 

Hrad v Gruzínsku rekonštruovali vo veľkom štýle.

 

17.deň bol opäť tranzitný, prešli sme cez Istanbul hlavnými ťahmi a po 715 km sme prenocovali v kempe Bister v Bulharsku, ktorý patril Angličanovi nepochopiteľne žijúcemu v Bulharsku. Tvrdil, že je Bulharsko preňho nádherná krajina. Zhodli sme sa na tom, že skôr ako krajina to budú Bulharky, čo ho tam udržalo. Kemp bol veľmi pekný, aj keď nebol na nijak zvlášť atraktívnom mieste. Stanovalo sa nám dobre a bezpečne. 

Gruzínske hory. Trochu viac snehu.

 

18. deň a 680 km, Belehrad, Srbsko, mne dobre známy penzión v Zemune, Vila Elena. Bol som v ňom už v roku 2010, keď som sa zúčastnil majstrovstiev Európyv športovej streľbe ( IPSC ). Vlastní ho policajt na dôchodku Duško, pôvodom z Chorvátska alebo Slovinska. Prespali sme v jeho apartmáne a ráno nás čakala 560 km cesta domov. Záverom by som rád zhrnul našu trasu v číslach. Dlžka trasy nad 9 000 km cez 9 krajín: Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Grécko, Turecko - Juh-Kurdistan, Turecko - Iracké pohraničné pásmo, Gruzínsko, Arménsko, Turecko - Sever, Srbsko a Maďarsko. Priemerná cena nákladov na jednu osobu cca 1300 €. Pneumatiky Mitas E10 s predpokladanou životnosťou 7 tis. km vydržali 9 tis. km.  Žiadny defekt, žiadna porucha. Slavo zohol padáky, odtrhol zadný nadblatník, v kufroch mu vytieklo všetko čo bolo tekuté vrátane motorového oleja. Fero zohol kufre pri páde a stratil ŠPZ. Ľubo predral lanko ABS, zohol kufre pri páde.  

Dedinka v Gruzínskych horách. Ľubo si potreboval privoňať k tabaku.  

Ja som stratil nadblatník, ŠPZ, stratil som šraubu z padáku a mal som ťažkosti s ľavým spätným zrkadlom. Obom bavorákom v servise mechanici vyliali z kardanu mlieko, pretože tam natiekla voda.  Samozrejme zo sebou sme mali základné náradie, ktoré sme občas použili. Na to, aby sme si po ceste vyrobili stratené značky, sme museli kúpiť fixky a papier nieke vo východnom Turecku. Počas našej cesty boli k nám ľudia vačšinou prívetiví, aj keď v niektorých oblastiach sme radšej ani nezastali.

 Stany v rybárskej zátoke. Turecko.

 

V juhovýchodnom Turecku, vo vidieckych oblastiach to už bolo dosť nevyspytateľné. Hlavne vďaka deťom, ktoré už boli dosť drzé. Niekde po nás hádzali kameňmi, alebo sa snažili niečo vziať z motorky, keď sme stáli na vojenskej kontrole. No mali sme šťastie a nikde sa nikomu nič nestalo.  Po našej ceste sme zostali kamaráti čo znamená, že ešte nejakú dobrodružnú cestu asi spolu  podnikneme. A kde? Jeden nikdy nevie. Väčšinou to plánuje Ľubo tak ho možno niečo napadne.  (Za zlú úpravu textu sa ospravedlňujem, ale editor v bloggeri mi ho rozbil a neviem si s tým dať rady)  

Slavo so svojím BMW R 1200 GS Adventure

 

Na nováčika sa Slavo celkom držal. Síce v Maďarsku padol na križovatke ako strom, v rumunsku skoro odtrhol valec na obrovskom kameni a v kuse padal, ale šlo to. 

Edvenčr Slavo.

 

Fero so svojou 660-tkou najviac trpel pri dlhých presunoch. Nevládal za nami. No v gruzínskych hotách zas hviezdil. Aj na priek naloženej motorke to zvládal veľmi ľahko.

Fero so svojou Yamahou Tenere 660

 

Ľubo, náš navigátor ovešal svoju 12-tku ako vianočný stromček. Musel sa s ňou trápiť v ťažkých terénoch, ale zaťal zuby a nikomu nič nepovedal. Celou cestou ho držala dobrá nálada.

Ľubo a jeho Yamaha Super Tenere 1200

 

A ja? Skúsil som zas niečo nové. Niekedy som bol prekvapený viac ako by som čakal. Hlavne ľuďmi a ich ochotou a prívetivosťou. Motorka mi slúžila dobre a cestu som si užil ako do vtedy žiadnu inú.

Ja a moje BMW R 1200 GS

 

 

BMW Moto - Anton Víglaský

Galéria:

Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto Foto

Spať do Diskusia k článkom

Motorkou do Gruzínska 2012

Poslať odpoveď
794 videní

- z 0

Odpovedať

Nemôžete upravovať príspevky ani odpovedať:                      Skontrolujte či ste prihlásení                                                  

Z nášho fóra

Piestne kruzky

od: Merlin00 16.11.2018 o 21:11

Problém s ABS

od: francuz 11.11.2018 o 08:11

Kolko mate najazdene?

od: ivan 23.10.2018 o 19:10

BMW F 850 GS Gran Canaria test

od: Merlin00 04.10.2018 o 00:10

BMW R 1250 GS HP

od: raptor 18.09.2018 o 07:09

Reklama

Prihlásenie

Kategórie